Hlávku sťať či vienok sňať?

Vrcholným obradom slovenskej svadby bolo snímanie vienka nevesty, ktorý bol symbolom jej slobody a panenstva. Obrad sa konal nadránom, po ukončení svadobnej hostiny. 

V 19. storočí nahradil vienok v mnohých regiónoch Slovenska svadobnú partu nevesty a pôvodne bol zhotovený zo živých, stále zelených rastlín a kvetov. V priebehu 20. storočia sa už zhotovoval prevažne z umelých kvetov a ozdôb, neskôr ho doplnil, či úplne nahradil závoj. Veniec mladuchy bol symbolickým, magickým prostriedkom na zabezpečenie vydaja družičiek, preto si ho dávali na hlavu.

"Parta moja parta, parta perlová,
včera bola moja, dnes je družbova."

Jeho zloženie predstavovalo obrad symbolickej zmeny stavu mladuchy zo slobodnej dievky na vydatú ženu. Skladaniu venca predchádzal obradový tanec za sprievodu piesní s ľúbostnou, erotickou, ale aj smútočnou tematikou. Podoba tohto zvyku bola rôzna naprieč celým Slovenskom. Najčastejšie bolo súčasťou skladania venca aj obrad rozpletania a strihania vlasov nevesty. Veniec snímal najčastejšie družba ostrým kovovým nástrojom a vždy sa opýtal nevesty po tri razy, či mu dovolí hlávku sňať, alebo vienok sňať. Keďže sa nie vždy jednalo o dobrovoľné sobáše, nevesta odpovedala dva razy: "Hlávku sťať." Keď jej pohrozil po tretí krát, nevesta si dala nakoniec vienok sňať.