Odchod nevesty z domu

Moment odchodu nevesty z domu sprevádzalo mnoho symbolických úkonov, ktoré sa regionálne líšili. 

Jedným z rozlúčkových zvykov bolo napríklad chodenie okolo stola, ktoré malo zabezpečiť večnú hojnosť. Akékoľvek obchádzanie v smere slnka malo v svadobných obyčajoch privodiť želaný stav a utvrdiť ho. Rozlúčkové piesne a plač nevesty a jej najbližších umocňovali smútok rodiny pri odluke.

Pri príchode novomanželov ženích preniesol nevestu cez prah na rukách. Tento moment predstavoval začiatok nového života. Ľudia ďalej verili, že obradné úkony mali ovplyvniť vlastnosti nevesty – šikovnosť, pracovitosť, skromnosť, plodnosť a ľahký pôrod, no v neposlednom rade aj dobré spolunažívanie so svokrou. Po príchode do domu ženícha ponúkla svokra mladých kockou cukru či lyžičkou medu, že by mali sladký život a boli na seba dobrí.

Povedz, diovča, povedz pravdu, či máš duchny, či máš ládu?
Ak aj nemám, budem mati, keď sa budem vydávati.

Súčasťou vydaja nevesty bol aj prevoz výbavy ("rúcha, štafiriny, džajstra"). Čas, kedy tento úkon prebehol závisel od regiónu a bol to pravdepodobne prvý oddelený majetok, ktorý dostala nevesta pri uzavretí manželstva a často boli predmetom dedenia. Výbavu tvorili zväčša osobné veci ako periny, posteľná bielizeň, šatstvo v "láde" – zdobenej truhlici, šperky, obuv, nábytok, riady, ale aj dary od svadobčanov. Vzhľad a početnosť svadobnej výbavy nevesty boli predmetom hodnotenia dedinským spoločenstvom a podľa výbavy bolo možné spoznať, či sa jedná o viac alebo menej majetnú rodinu. To, s akou výbavou prišla nevesta do novej rodiny určovalo jej budúce postavenie v nej. Zriedkavejší bol takzvaný "prístupník", kedy sa ženích prisťahoval do rodiny nevesty.

Okrem výbavy dostávala nevesta pri vydaji aj veno – hnuteľný, zriedkakedy nehnuteľný majetok. V dedinskom prostredí predstavovalo veno najčastejšie hospodárske zvieratá. Mladucha naň mala vlastnícke právo, ženích a jeho rodina len užívacie. Výšku vena nevesty bolo možné určiť v predsvadobnej zmluve a po jej smrti prešlo na jej potomkov. Aj napriek zákonu z roku 1840, ktorý určoval podiel dcér na pôdach pôvodnej rodiny, dostávali ženy reálny podiel na nehnuteľnostiach až v priebehu 20. storočia – výplata z dedičstva.