Zbohom ostávajte, mamičkine prahy

Jedným z najemotívnejších momentov svadby je nepochybne svadobná odobierka. Hovoríme o obradnom akte odlúčenia mladých od rodičov. 

Konala sa prevažne pred odchodom na sobáš v dome mladuchy. Mladucha so ženíchom kľačiačky prednášala odberanky, odpýtanky a ďakovanky rodičom. Tí mali ruky položené na ich hlavách, či pleciach. Okolnosti odobierky sa mohli meniť podľa regionálnej a cirkevnej príslušnosti. Obvykle opakovala reč mladucha po starejšom, no niekedy ju prednášala aj sama. Rodičia dali na znak potvrdenia mladým požehnanie spravením krížika na čelo, pokropením svätenou vodou, či vzájomným objatím. Plač mladuchy umocňovali svadobné piesne s témou odluky a vďaky rodičom.

Po odobierke sa všetci svadobčania odobrali v svadobnom sprievode na sobáš. Presúvali sa rôznymi prostriedkami – na vozoch, kočoch, saniach, no najčastejšie pešo. Išlo o priestorovo-hierarchické usporiadanie hostí, ktoré bolo odlišné podľa regionálnej príslušnosti. Spravidla však platilo, že muži išli vpredu, ženy vzadu, mladucha v strede, obkolesená družicami. Súčasťou sprievodu bol aj nám už známy radostník. Samotný sprievod mal veselý charakter na rozdiel od odobierky. Spievali sa rôzne piesne, hrala hudba a okoloidúcim sa rozdávalo občerstvenie. Ak sa mladucha vydávala za muža z inej obce, sprievod zastavovali domáci mládenci, ktorí žiadali ženícha o výkupné, čo bol napríklad alkohol, ale aj peniaze. Na začiatku 20. storočia sa usporiadanie zmenilo a sprievod viedla nevesta s družbom, za ktorými nasledovali ženích s družicou.

Súčasná podoba sprievodu sa zásadne zmenila. Peší presun zväčša nahradili trúbiace autá s bielymi stuhami a bábikami na kapotách.